अनादृत्य तु तद्वाक्यं लक्ष्मणोष्ठपुटाच्च्युतम्।
अपश्यंस्तां प्रियां सीतां प्राक्रोशत्स पुनःपुनः॥
anādṛtya tu tad vākyaṁ lakṣmaṇoṣṭha-puṭāc cyutam
apaśyaṁs tāṁ priyāṁ sītāṁ prākrośat sa punaḥ punaḥ
anādṛtya = disregarded; tu = but; tat = the; vākyam = words; lakṣmaṇa-oṣṭha-puṭāt = from Lakṣmaṇa’s lips; cyutam = emanating; apaśyan = without seeing; tām = to her; priyām = His beloved; sītām = Sītā; prākrośat = and loudly called out; saḥ = He; punaḥ punaḥ = and repeatedly.
But without seeing His beloved Sītā, He disregarded the words emanating from Lakṣmaṇa’s lips, and repeatedly and loudly called out to her.
[1] potaḥ pāko ’rbhako ḍimbhaḥ. (Amara)
[2] jīvanaṃ bhuvanaṃ vanam.[1] (Amara)
[1]. Part of Amara-koṣa 1.9.3: āpaḥ strī bhūmni vār vāri salilaṁ kamalaṁ jalam / payaḥ kīlālam amṛtaṁ jīvanaṁ bhuvanaṁ vanam.